Pasoliniho neorealistický štýl jeho prvých diel (Accatone, Mamma Roma, Tvaroh), drasticky analyzujúcich svet veľkomestskej chudoby, je zjavný aj v tomto filme, nakrútenom s prísnou prostotou a čistotou historického koloritu. Pre režiséra nie sú prvoradé peripetie biblického sujetu či biblické podobenstvá, ale vrúcne kázania prudkého, nezmieriteľného a odvážneho Krista, ktorý sa ako osamelý „revolucionár“ snaží vzbudiť ducha odporu v utlačenej, ustrašenej mase otrokov, ale neuspeje. Starobylá Judea tu nie je zobrazená ako legenda; vyprahnutá zem, úbohé chatrče pastierov a kamenný palác ohromujú svojou prvotnou divokosťou. Kristus je nad tento úbohý svet povznesený, je to človek, prichádzajúci v roztrhanom plášti a sandáloch na zaprášených nohách napraviť svet plný predsudkov, krvi a strachu. Pasolini preniesol rozprávanie do chudobnej talianskej Kalábrie a Lukánie, apoštolov obliekol do roztrhaných šiat sicílskych rybárov, farizejom nasadil kardinálske klobúky. Použitím dokumentarizujúceho štýlu, ručnej dynamickej kamery, nehercov a súčasných odevov ukazuje neveriaci Krista ako živú, skoro súčasnú postavu. V hudobnej rovine a obrazovej kompozícii cituje mýtus a prirovnávaním sprítomňuje a mýtizuje „realitu“. Podnetný pokus o vytvorenie bezprostredného obrazu mravnej krásy asketicky čistou čiernobielou tonalitou, zdôraznenou znakovým použitím ticha, detailov tvárí a línie krajiny, smeruje okrem iného k otázke o schopnosti kresťanského učenia poskytnúť súčasnému človeku odolnosť voči existenciálnym krízam modernej doby.